Brigáda
Milý denníček,
nastal deň s veľkým D. Môj prvý deň v obchode na mieste predavačky. Väčšina ľudí sa neteší do práce a robia to len pre to, aby si zarobili, ale ja... Ja som sa veľmi tešila. Prišla som ráno do kotla a už tam stála zástupkyňa Šikmej uličky, Dajana Kartovská, a volala k sebe brigádnikov. Usmiala som sa na Bena a pozdravila som ho. Spoločne sme prešli k Dajane, ktorá nás odviedla do uličky za kotlom. Zavrela dvere a v uličke nastalo možno až trápne ticho. Párkrát klepla prútikom po tehle a stena sa rozstúpila. Pred nami sa objavilo množstvo prázdnych obchodov. Neboli sme zvyknutí vidieť Šikmú uličku takú prázdnu. Teda aspoň ja nie. Vždy som ju videla plnú študentov s rodičmi, ktorí potrebujú učebnice a pomôcky. Plnú ľudí, ktorí na chvíľu potrebujú opustiť príliš obyčajný a jednoduchý mukelský svet. Ben sa na mňa spýtavo pozrel, lebo si všimol môj zahĺbený pohľad. Spravila som pár krokov, aby som počula Dajanu, ktorá vravela:
,,No tak tu je lekáreň... Kto by tam chcel ísť?“ Ukázala na veľký presklený výklad, ktorý bol plný rôznych kvetov a koreňov. Spoznala som tam pryskričník a krvavec. Ostatné som si ani nestihla preštudovať, lebo som venovala pozornosť Benovi, ktorý pristúpil k Dajane:
,,Keď nikto nemá záujem, tak ja tam pôjdem.“ Dajana kývla a pristúpili k obchodu. Chvíľku hľadala správny kľúč a keď ho našla, obaja sa stratili vnútri. O päť minút sa Dajana vrátila a šli sme ďalej. Takto to pokračovalo aj naďalej. Nakonies sme boli pri kníhkupectve a Matt sa tam nejako nenáhlil, tak som navrhla, že tam pôjdem ja. Bok po boku sme s Dajanou vošli dnu a nechali otvorené. Vnútri bola úžasná vôňa, ktorá sa nedá nazvať inak ako „vôňa kníh“. S úsmevom som sa postavila za pult. Dajana mi dala kľúč od pokladne a ukázala mi kôpky kníh pod pultom. Boli tam naukladané učebnice, ale aj knihy s rôznymi príbehmi. Nadšene som sa usmiala na Dajanu:
,,Hádam to tu zvládnem.“ Krátko kývla:
,,Ak by si si chcela ísť nakúpiť, tak povedz Mattovi a ten ťa zaskočí.“ Náhlivo vyšla von a už jej nebolo. Oprela som sa o pult a prezerala som si knižky. Stihla som dokonca jednu prečítať, kým prišiel prvý návštevník. Bol to tretiak zo Slizolinu. Aj keď bol Slizolinčan, milo som sa usmiala:
,,Dobrý deň, čo to bude?“ Zdvihol obočie a premeral si ma:
,,Ehm, obludné obludárium, knihu formulí pre tretí ročník a elixíry.“ Pozrela som smerom k učebniciam a našla som na nich papierik. Rýchlo som ho preletela očami a pozrela na tretiaka, ktorý sa netrpezlivo pozeral okolo seba:
,,Hm, obludné obludárium nám roztrhalo formule a potom, ehm, vybuchlo...Ale vraj...“ Opäť som pozrela na papierik:
,,...sa bude dať dokúpiť v Rokforte.“ Tretiak sa zamračil a neveriacky si ma premeriaval, potom kývol a požiadal aspoň o tie elixíry. Vyhrabala som mu ich a položila na bar. Rýchlo som hľadala cenu v cenníku:
,,Takže poprosím, ehm... bude to... už to bude...“ Listovala som v cenníku až som prišla ku kolónke ,,UČEBNICE“ . Očami som šla po zozname až som na to narazila:
,,Arsenius Stopečka – Elixíry... Takže 12 srpcov, 4 svrčky.“ Tretiak si vzal knihu a položil na bar galeón. Hodila som ceny do pokladne a potom som napočítala výdavok. Dupkal nohou a prekrúcal očami. Podávala som mu najskôr srpce a pustila som sa do počítania svrčkov, ale kým som mu ich dala, odišiel. Mykla som plecami a pustila som sa do obsluhy ďalšieho zákazníka. Takto to šlo do večera, kedy mi to však už samozrejme šlo omnoho lepšie. Predávala by som ďalej, ale prišla Dajana, po boku s ostatnými brigádnikmi, a poslala preč zvyšok nakupujúcich. Dala som jej tržbu a spoločne s Benom sme šli do kotla, kde sme sa rozlúčili, lebo som musela ísť domov. Stihli sme sa však ešte dohodnúť, že spolu zájdeme na druhý deň do banky.
***
Tak ako sme sa dohodli, tak sme aj spravili. Banka sa otvára o hodinu skôr ako Šikmá ulička, aby obchodníci stihli uložiť tržby z minulého dňa alebo vybrať peniaze na vydávanie. S Benom sme poprosili škriatka, aby nás zaviedol k trezorom (prekvapilo ma, že máme s Benom trezory kúsok od seba). Z banky sme vychádzali s vreckom peňazí a s myšlienkami, čo si za to kúpime. Ja som zašla k madam Malkinovej, ale Ben musel do obchodu. U madam Malkinovej som kúpila pár pekných šiat. Najviac sa mi ale asi páčili zelené. Keď som ich neskôr ukazovala Kate, krátko sa pousmiala, zdvihla obočie a podotkla:
,,Ehm, zelené...“ Rýchlo som ju presviedčala, že to nie je pre to, ale.. Ale nebola som si ani sama istá tým, čo som vravela. Celý deň som nad tým uvažovala a začala som sa príchodu do Rokfortu v podstate aj báť. Posledný deň ako brigádnička som si šla kúpiť mačičku, ale mali bohužiaľ len šedé mačiatka. Ale predavač mi povedal, že za takých 10 minút by mohli mať aj biele - také, aké som chcela. Kývla som mu teda na pozdrav a odišla som späť do kníhkupectva. Do večera som nemala čas a večer, keď som po záverečnej, s výplatou vo vrecku, čakala Bena pred lekárňou, niesol v klietke krásnu bielu mačičku. Teda mal ju za chrbtom, ale klietka sa pohojdávala za jeho chrbtom a vyčnievala. Pobozkal ma a s úsmevom povedal:
,,Niečo pre teba mám.“ Vytiahol mačičku spoza chrbta a ja som na ňu s úsmevom hľadela. Cez klietku som ju pohladila a vzala som ju:
,,Nemôžem ju prijať.“ Usmievala som sa na mačičku. Bola nádherná. Až mi bolo ľúto, že ju musím vrátiť. Ben len kývol rukou:
,,Musíš si ju zobrať, nemám ju už kedy vrátiť... A ja mám sovu, zrejme by si nerozumeli. Totiž sova a mačička.“ Stále som nerozhodne sledovala mačičku. Ben si moju nerozhodnosť všimol a ďalej ma nahováral:
,,No tak, Sab... U teba jej bude úžasne. Ako sa vlastne bude volať?“ Touto záležitosťou s menom som bola stratená. Rezignovane sme prešli spolu s Benom do parku a stále som zvažovala jej meno. Usadila som sa na lavičku a pustila som ju z klietky. Labkami sa snažila zaútočiť na kvet. Presnejšie zistiť, čo to je. Bol to zábavný pohľad. Bola v útočnej polohe (hlava nízko a zadok zdvihnutý dohora) a skákala okolo kvietka, lebo sa ho bála. Vzápätí som prehlásila:
,,Bude sa volať Lole.“ Ben sa začal smiať a pritom sledoval mňa i Lole:
,,Lole? Počkaj, ako tá prváčka?“ Kývla som a začala som sa smiať tiež. Kľakla som si k mačičke a položila som si ju do lona. Upriamila na mňa svoje veľké zelené oči. Prešla som jej prstom po ňufáčiku a maznavo som sa jej prihovorila:
,,No čo, páči sa ti meno Lole?“ Mačička súhlasne zamňaukala a obtrela sa mi telom o ruku:
,,Tak to beriem ako áno. Dúfam, že nám bude spolu dobre, Lole.“ Ben si kľakol ku mne a s úsmevom sledoval mňa a Lole:
,,Len dúfam, že ma nebudeš kvôli Lole zanedbávať... Nezabúdaj, že ja som tu bol skôr.“ Zasmiala som sa a oprela som hlavu o jeho rameno:
,,Pokúsim sa nezanedbávať ani jedného z vás.“ Žiadny človek nemohol byť v tejto chvíli šťastnejší než ja. Tu, v opustenom londýnskom parku pod mesiačikom, na kolenách s mačkou a opretá o toho najlepšieho chlapca na svete. A predsa to nevydržalo navždy, ako ostatné veci v živote nevydržia, tak ako láska nevydrží... Pri pohľade na tie zelené šaty, ktoré som mala na sebe sa objavili opäť obavy z príchodu do Rokfortu... Teda skôr z osoby, ktorú som tam mala dennodenne stretávať a ktorá tak miluje zelenú... Míňať ju na chodbách, párkrát ju pozdraviť... Alebo by som sa jej mohla vyhýbať. Nie som si istá, čo pre mňa bude lepšie. Nestretnúť tú osobu vôbec alebo ju stretávať stále? Neviem, čo mi bude prinášať menšie utrpenie. Umáranie v predstavách, čo mohlo byť, alebo krutá ignorancia? Čo ma zničí skôr? Spomienky? Alebo tieto neprajné dnešky...?