Návrat strateného denníka I.
Deravý kotol, prázdninové ráno
Naozaj bolo šťastie, že si vypadol z kufra. Už som sa nemala komu vyrozprávať. Keby si len vedel, koľko sa toho stalo! Strááášne veľa vecí. Rozišla som sa s Albertom, začala som si s... ehm, to naozaj nemôžem povedať ani Tebe. A teraz chodím s Benom! Presnejšie chodila som, predtým ako mi ho tá *zaškrtané slovo* Amanda prebrala. Ono sa toho stalo veľa, tak poďme pekne postupne...
S Albertom som sa rozišla možno dva mesiace pred Vianocami. Presnejšie nedá sa povedať, že by som sa s ním rozišla, lebo sme spolu nechodili. Aj keď mi neskôr sám priznal, že sa ma chcel v tej chvíli, keď ja som dávala košom, spýtať, či s ním nechcem chodiť. Ale zdal sa mi veľmi mladý. Na mňa. Je to úžasny chlapec, ale predsa len... Aj tak za tento rozchod môže len jedna jediná osoba... Áno, presne on môže za to, že som chudákovi Albertovi dala košom..
Čo bolo najbližšie dva týždne, nechám tak... Umárala som sa v myšlienkach a tešila som sa len na naše spoločné chvíle. Na chvíle, ktoré sa tak veľmi odlišovali od ostatných. Nedokázala som sa sústrediť na hodiny, na kúzla... na nič... A všetko kvôli nemu. Osobe, na ktorej mi až príliš záležalo a dokonca možno záleží... Na túto nesústredenosť som vśak poriadne doplatila. Na hodine lietania do mňa narazil párkrát potlouk a poranil ma. Ben Thruffle bol taký milý, že ma odprevadil na ošetrovňu. Ruka bola zlomená a po pár minútach som stratila pamäť. A najhoršie na tom bolo, že nikto tam nebol. Gruz, Dumbledore, McGonagallová... Nikto. Ben sa pokúsil obviazať mi tú ruku, ale veľmi som mu to sťažovala, lebo som ho nepoznala... Vlastne som si vôbec nepamätala, ako som sa v Rokforte a vôbec v Anglicku ocitla... Po chvíli Ben našiel profesora Tahanzira. Nechcela som im veriť, že kúzla existujú a vravela som stále niečo o klamoch a ilúziach. Premenili mi farbu vlasov, kože, premieňali ovocie, ale stále som im neverila... Gruz bol mimo dlhšie a tak som na ošetrovni strávila asi tri dni. Staral sa o mňa len profesor Tahanzir, čo ale veľmi nepomáhalo. No a ešte Ben. Učil ma kúzla, na ktoré som si nepamätala. Nosil mi jedlo, prechádzal sa so mnou. Hm, asi vtedy som si začala uvedomovať, že Ben je strašne milý chalan. Keď prišiel Gruz, dal mi lieky a za jeden deň som bola na nohách. Pravda, nepamätala som si všetko. Dokonca som v nevedomosti požiadala Snapea o pomoc... Naozaj som nevedela, od koho si pýtam elixír na zmenu farby vlasov, ktoré mali príšernú červenú farbu. Na môj údiv mi však profesor Snape pomohol. Vzal ma k sebe do kabinetu, dal mi nejaký elixír a prekvapivo slušne mi poprial dobrú noc. Všetko však bolo inak na druhý deň, na hodine elixírov. Začala som chápať, prečo naňho študenti nadávajú. A tak, ako sa správal on ku mne, tak som sa správala ja k nemu. Možno som bola o niečo drzejšia, lebo ma nechal utierať stoly po hodine. Ben sa snažil pomôcť mi a utrieť si svoju lavicu, ale Snape ho pohľadom takmer zabil, tak nakoniec odišiel. Lavice som naschvál starostlivo utierala jeho plesnivou handrou. Povedal mi dokonca, že môžem ísť, ale... Proste som nemohla. Vrelo to vo mne a odsekla som mu, že som to ešte nedokončila. Zdvihol obočie a uškrnul sa, ako to uňho býva bežné. Mykol plecami a odišiel smerom hore, kde sa na mňa zvrchu pozeral. Dokonca si zastavil Alberta a povedal mu, že má konkurenciu (aj Albert musel utierať lavice)... Zamračene som sa naňho pozerala ako tam povýšenecky stojí a sleduje, ako zaplesnenou handrou drhnem lavice...
Už musím ísť, dopíšem Ti to zajtra alebo inokedy. Ben tu frfle a sťažuje sa, že už dlho píšem a nevnímam ho... To mu predsa nemôžem robiť... ;-)
Zbytok
(Paola Sabrina, 26. 3. 2008 19:08)